Choď na obsah Choď na menu
 


Človek si uvedomí, čo stratil, až keď to precíti v srdci. Avšak jeho srdce už nedokáže plakať ani hľadieť na život. Jednoducho bije, pretože to tak musí byť. Cíti, že je neskoro čosi písať alebo začať rozprávať, lebo má pocit, že nie je. Nemá meno ani minulosť. Nevie ľúbiť, pretože nepochádza z tohto sveta. Ublíži tým, čo povie, hoci verí v niečo iné. Pravdou je, že sa necíti byť dobré. Žije v pretvárke, pretože má pocit, že musí všetkému porozumieť, aby sa cítilo byť slobodné. A nedokáže opísať, ako veľmi ľúbi. Teraz chce len plakať, pretože to už nikdy nevráti späť. Stratilo samo seba. Celý život. Rozprávalo o živote a o citoch... o tom, ako krásne sa človek cíti, keď má rád. Vo svojich slovách nachádzalo kúsok seba. Teraz sa však nevidí. Stratilo význam. Žilo s pocitom, že svet je krásny preto, lebo je schopné cítiť. Cítilo sa byť prázdne, pretože si nerozumelo. Ako človek dokáže písať o niečom, čo nikdy necítil? Bolo šťastné, keď písalo slová, ktoré boli úprimné tým, že sa narodili. Stratilo úctu, pretože si samo seba nevážilo. Preto sa už nikdy nevráti späť.